ZAZRAK “TO“.
Vykročil som s prianím, aby aspoň na okamih prestalo tak mocne pršať a na zázrak po pár minútach skutočne postupne utíchol dážď. Ako som pokračoval, krok za krokom TO bolo naraz všade...
Pozrel som na mokré topánky a keď i ony boli T0, uvoľnili sa a úplne sa radovali z práce, že ma nesú. Pozeral som na chodník, kamene, mláky, všade bolo TO a v tom sa stávalo slobodné, tiché, krásne a sebaisté...Keď som míňal pri chôdzi stromčeky, tak sa mi zazdalo, že sa vyrovnávajú, vzpriamili sa a obživli ako po živej vode, keď sa ich TO dotklo.Spod jedného z nich vykukol vyplašeny drozd, ukrytý pred dažďom a hlad ho neustále nútil k nepokojnému hľadaniu v starej tráve. Prave, keď ma zbadal, už už chcel ujsť, keď sa v tom stretol s mojim pohľadom a TO ho zasiahlo. Zmeravel a pomaly sa prikrčil, až si odovzdane sadol celkom tichý, slobodný a sebaistý...
Všade kam som sa len pozrel bolo TO.....múry domov sa postupne zbavovali starých úzkostí, jedno okno (ale to som ucítil, alebo počul vnútorne) akoby puklo, keď ho TO zbavilo napätia. Všetko bolo len TO, prázdne, tiché, prirodzené, sebaisté a tak akosi múdre a krásne zároveň....bolo len TO a žilo teraz a tu...!
Zastavil som sa pred školou, kde chodievam čakať každú stredu na dcérku a potom ju odprevádzam na autobusovú zastávku. Dnes bol spln a dokonca mesiac je najbližšie k Zemi za celý rok. Po pár minútach čakania mi oproti kráčala dcérka. Pozdravili sme sa a pomaly sme odchádzali k autobusu. Držal som ju za ruku a cítil, ako sa i ona sama v sebe začína stavať a uvedomovať tým, čo sa dialo.... Stíchla a len sa rozptýleným pohľadom pozerala pred seba, stále tichá ako myška.
Zastávka bola prázdna a my stále tichí, sadli sme si na lavičku....ešte ani raz som nebol tak úplne blízko jej duše...Po chvíli dcérka prehovorila: „....aach, ako musia chúďatá tie kvapky rýchlo padať......a kam sa autá, tak zbytočne ponáhľajú....?!“ Cítila a vedome zachytila pravú skutočnosť TOHO, jeho krásu, čistotu a múdrosť. Sklonil som sa k jej nohám a začal jej čistiť zablatené čižmičky, aby mi nezbadala slzy v očiach. A prave vtedy sa mi odhalila celá pravda a prebehlo mi to všetko naraz v mysli. Už veľmi dlho som sa trápil, ako sa dokáže milujúci otec trápiť pre svoje dieťa, keď už nemôže byť so svojou dcérou neustále a davať jej ešte v tomto detskom veku všetko, čo potrebuje. Bolelo ma to v srdci už roky, ako bolí neustále chorý zub a ja viem, že sa musí raz konečne vytrhnúť.....no, neustále som to zo strachu odkladal s obavou, že stratím i to posledné, čo ma tu drží a čo mi dáva silu k životu.... Áno, v tom okamihu som konečne pochopil, že vzťah rodiča k dieťaťu, a naopak, je síce veľmi krásna vec, ale je to všetko ľudské a teda i bolestivé... Oveľa krajší, láskyplnejší a hodnotnejší je vzťah božský, keď žijeme vedomé TO, kde už nie je ani tak otec a dcéra, ale spojenie duší v jednu, v jediné a večné TO.
TO je všetkým a všetko je TO...stačí len byť TO a to tak, že sa mu úplne odovzáme. Až potom sa spojime v tom s milovanou bytosťou a staneme sa akoby ňou a ona zas nami a sme neustále spojení v láske v jedno naveky..... navzdory času, navzdory smrti, navzdory bolesti z odlúčenia....
Příjem 
